IT sektor je jedno z najrýchlejšie rozvíjajúcich sa odvetví. Nie je len o vývoji a používaní programov, údržbe a správe sietí, ale čoraz častejšie sa hovorí aj o samostatnom odvetví tzv. počítačového práva. Sem možno zaradiť problematiku ochrany osobných údajov v informačnom svete, problematiku zaručeného elektronického podpisu, ale aj odvetvie zmlúv najčastejšie používaných v IT sektore.

 

 

Základom dobrej IT zmluvy má byť kavlitný opis realizovaného projektu (zásady odmeňovania, podrobné zásady a postupy spolupráce, podrobné opísanie rozsahu a najmä kvality servisu po spustení systému, procedúry testov a akceptácie atď.). Často sa zmluvné strany neprimeraným spôsobom spoliehajú na sankcionovanie prostredníctvom zmluvných pokút.

 

Veľké projekty v IT sektore (napr. dodávka a implementáciu systémových riešení alebo komplexných aplikácií, outsourcing informačného systému) sú vykonávané na základe rozsiahlych zmlúv alebo komplexu zmlúv. V týchto prípadoch nie je možné jednoducho aplikovať všeobecne známe zmluvné typy podľa obchodného zákonníka (napr. kúpnu zmluvu alebo zmluvu o dielo). Takéto zmluvy sú potom pripravované ako zmluvy nepomenovaného (inominátne zmluvy). Tento postup však vyžaduje väčšiu mieru špecifikácie a konkretizovania vzájomných práv a povinností zmluvných strán, nakoľko tieto priamo nie sú upravené zákonnými ustanoveniami.

 

Zmluvy v IT sektore sú často kombináciami zmlúv o dielo, kúpnych zmlúv, autorských zmlúv a licenčných zmlúv. Plnenie, ktoré upravujú zmluvy je najčastejšie tvorené fázami, ktoré bývajú ukončené testovaním, či preskúšaním.

 

 

Každá zložitejšia zmluva v IT sektore má spravidla svoje špecifiká, teda je veľmi ťažké na rôzne vzťahy aplikovať rovnakú zmluvu. Často sa v praxi uplatňuje postup, keď sa už raz použitá zmluva  prepracováva, dopĺňa, skracuje a takto sa zasiela na pripomienkovanie druhej strane. Druhá zmluvná strana zasa pripomienkuje zmluvu zo svojho ponímania a pohľadu. Takýmto spôsobom sa dospeje až k vzájomne odsúhlasenej zmluve, ktorá ale nikdy nebude mať takú integritu a precíznosť, ako keby bola tvorená úplne od začiatku.

 

Predpokladom správne naformulovanej zmluvy by mala byť riadna definícia termínov používaných v zmluve. Tieto budú kľúčové pre ďalšie ustanovenia zmluvy ako aj pre jej prípadný výklad. Často sa uplatňuje postup, keď právnik pripravuje jadro zmluvy a odborné ustanovenia a prílohy dopĺňa do zmluvy informatik. Takýto postup je nesprávny. Právnik by mal síce odborné ustanovenia priamo konzultovať s informatikom, tieto mať naštudované, ale zapracovávať do zmluvy patričným spôsobom by mal on.

 

Zmluva tiež musí vychádzať z prevádzkovej praxe spoločnosti, mala by byť ľahko zrozumiteľná tým ľudom, ktorí s ňou, alebo podľa nej budú pracovať. Po uzavretí zmluvy by mal zároveň právnik podieľajúci sa tvorbe zmluvného vzťahu odprezentovať podstatné časti zmluvy informatikom, IT špecialistom, teda osobám ktoré budú na základe zmluvy vykonávať činnosť.

 

 

Uvedenie účelu zmluvy priamo v jej texte je veľmi dôležité pre prípad sporov a výkladových problémov. Z účelu zmluvy by malo vyplývať, prečo a za akých okolností bola zmluva uzavretá. Tieto ustanovenia môžu mať vplyv na predvídateľnosť škody, pretože podľa ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka sa „Nenahrádza škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“

 

Ďalšou častou zmluvy je podrobné vymedzenie definícií zmluvy a predmetu zmluvy.

Predmet zmluvy by mal byť presne špecifikovaný. Znie to zrejme banálne, ale v praxi zmluvné strany často používajú všeobecnú zmluvu o dielo a uvedú, že dodávateľ (resp. zhotoviteľ) je povinný vykonať a odovzdať dielo špecifikované v prílohe. Takéto ustanovenie je pomerne vágne.

 

Predmet zmluvy by mal špecifikovať presné a jednoznačné povinnosti najmä dodávateľa. Odporúčam pritom aj vymedziť negatívny výpočet, t.j. činnosti, ktoré dodávateľ nezabezpečuje. Inak môže dôjsť napríklad k rozporom ohľadom toho, či je dodávateľ povinný dodať spolu s dielom (napríklad špecifickým informačným systémom) tiež kompletnú dokumentáciu vrátane užívateľskej, a či je povinný vykonať školenie. Do negatívneho zoznamu predmetu zmluvy je vhodné uviesť napríklad priebežnú správu a údržbu, zálohovanie dát, telekomunikačné a webhostingové služby.

 

V ďalšej časti zmluvy je potrebné proces implementácie informačného systému, resp. iného projektu rozčleniť do jednotlivých fáz. Tieto fázy je potrebné jednoznačne precizovať a uviesť ich začiatočnú fázu, ukončovanie ako aj priebežné termíny dokončenia. Spravidla možno hovoriť o „pohyblivých“ fázach, keď začiatok jednej je závislý na odsúhlasení a ukončení predchádzajúcej.

 

V zmluve je nanajvýš vhodné upraviť postup pri schvaľovaní jednotlivých fáz projektu, ich prípadné dopĺňanie, pripomienky. Zároveň je vhodné upraviť fikciu odsúhlasenia fázy projektu ak sa objednávateľ v určitej lehote nevyjadrí.

 

Dodávka hardvéru

Dodávku hardvéru, spotrebného tovaru možno rozčleniť do dvoch základných druhov. Dodávka vlastného tovaru, v takomto prípade pôjde o kúpnu zmluvu, ktorej detaily sú pomerne podrobne špecifikované v Obchodnom zákonníku. V prípade sprostredkovania dodania tovaru ako súčasti realizovaného projektu v IT oblasti,  je vhodné upraviť, kto je zodpovedný za prevzatie hardvéru, kontrolu nákladných listov či inej prepravnej dokumentácie a jej súlad s dodaným tovarom ako aj so zmluvou. Vždy do zmluvy zapracujte aj povinnosť dodávateľa vykonať prehliadku dodaného tovaru.

 

Dodávka softvéru

Dodávka softvéru je veľmi špecifickou časťou zmlúv v oblasti IT. V stručnosti možno dodávku softvéru rozčleniť na:

 

Ak dodávateľ zhotovuje software na mieru, potom toto spadá do režimu zhotovenia diela na objednávku podľa autorského zákona, ktorý objednávateľovi k takto zhotovenému software popr. databázam dáva rovnaké práva, ako má zamestnávateľ k dielu zhotovenému jeho zamestnancom, t.j. práva takmer absolútne. Autorský zákon však pripúšťa možnosť dojednať si režim práv odchýlne; ak dodávateľ chce softvér alebo jeho časti užiť aj v iných prípadoch, musí preto dohodnúť licenciu v zmluve. Ak je v rámci riešenia dodávaný softvér tretích výrobcov, potom dodávateľ musí vychádzať z licenčných podmienok výrobcu softvéru a musí tiež oboznámiť s týmito podmienkami objednávateľa. Ak tak neurobí, môže niesť aj prípadnú zodpovednosť za nelegálne využitie softvéru.

Ďalšou časťou, ktorú je veľmi vhodné v zmluvách v oblasti IT upraviť, je poskytnutie súčinnosti objednávateľom. Obchodný zákonník rieši súčinnosť objednávateľa veľmi jednoducho, strohým konštatovaním, že ju objednávateľ poskytnúť musí. Bez riadnej súčinnosti objednávateľa však žiadne riešenie v oblasti IT nejde dokonale implementovať. Kvalitne ošetrená súčinnosť preto môže v budúcnosti predísť nedorozumeniam a neskorším sporom. Ako príklad súčinnosti možno uviesť jednu zo základných povinností objednávateľa oznamovať informácie týkajúce sa napríklad hardvérovej infraštruktúry, softvérového vybavenia objednávateľa.

 

Medzi ďalšie podstatné ustanovenia zmlúv v IT sektore, ktoré sú ale už väčšinou čisto právneho charakteru, patria ustanovenia o: